Pády, chyby, hriechy sú aj u kresťana životnou skúsenosťou. Ak by sme popreli túto skutočnosť v našom živote, klamali by sme hlavne seba samých. Potrebujeme sa očistiť. Znova sa dostať na štartovaciu plochu smerujúcu k našej spáse, k spoločenstvu s Bohom. Ježiš nás vyzýva na zmenu zmýšľania a odvrátenie sa od zlého.
Sviatosti pokánia predchádza svedomitá príprava a ľútosť nad vykonanou zlobou, ktorou sme prerezali povraz nášho spojenia s Bohom. Je potrebné venovať jej tak dostatok času, ako aj úprimnou modlitbou prosiť za spoznanie svojich previnení, aby tak vyznanie našich hriechov bolo úprimné, a nie povrchné.
Podstatná je aj ochota polepšiť sa a viac nepadnúť. Má v nás byť snaha vytrvať v Božej prítomnosti čo najdlhší čas, a tak život posväcovať – dávať príklad pre iných.
Účinkom nášho vyznania, ľútosti a ochoty byť lepšími je obnovenie priateľstva s Bohom – zmierenie, spokojnosť so sebou samým – vnútorný pokoj a plnšie spoločenstvo s Cirkvou – blízkosť spoločenstva.
K samotnému zmiereniu nám môžu pomôcť aj kajúce pobožnosti, ktoré sa v Cirkvi konajú hlavne v čase adventu a pôstu. Netreba zanedbať ani čítanie Božieho slova a meditáciu a v neposlednom rade sú to aj skutky kresťanskej lásky, ktoré nás nabádajú k očisteniu ducha.
Nie je potrebné hriech len vyznať, ale ho aj napraviť– pokiaľ je to možné, v plnej miere.
Vysluhovateľom sviatostného zmierenia je tak biskup, ako aj kňaz. Odpustenie trestov za niektoré hriechy je rezervované biskupovi.