Pôstny EXODUS – 6. výzva

Drahí bratia a sestry,

máme pre vás pripravenú poslednú výzvu. Tento týždeň sa skúste stíšiť, obmedzte Facebook, pozeranie filmov, seriálov a prečítajte si časť zo Sv. písma, v ktorej sa hovorí o Ježišovom umučení (Mk 14,1-15,47).

Katechizmus katolíckej cirkvi

1337 Pretože Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom, „ktorých vtedy ustanovil za kňazov Nového zákona“.

1338 Tri synoptické evanjeliá a svätý Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Svätý Ján zasa uvádza Ježišove slová v kafarnaumskej synagóge, ktoré pripravujú ustanovenie Eucharistie: Kristus označuje sám seba za chlieb života, ktorý zostúpil z neba.

1339 Ježiš si zvolil čas Veľkej noci, aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume, že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv.

„Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. [Ježiš] poslal Petra a Jána so slovami: ‚Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru…‘ Išli teda… a pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ‚Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve…‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ‚Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku!‘ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: ‚Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás‘“ (Lk 22, 7-20).

1340 Tým, že Ježiš slávil Poslednú večeru so svojimi apoštolmi počas veľkonočnej hostiny, dal židovskej Veľkej noci definitívny význam. A skutočne, Ježišov prechod k jeho Otcovi skrze smrť a zmŕtvychvstanie, čiže nová Veľká noc (Pascha), sa anticipuje v Poslednej večeri a slávi v Eucharistii, ktorá završuje židovskú Veľkú noc (Paschu) a anticipuje konečnú Veľkú noc Cirkvi v sláve kráľovstva.

„Toto robte na moju pamiatku“

1341 Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil. Vzťahuje sa aj na liturgické slávenie – prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov – pamiatky Krista, jeho života, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania a jeho príhovoru u Otca.

1342 Cirkev bola už od začiatku verná tomuto Pánovmu príkazu. O jeruzalemskej cirkvi sa hovorí:

„Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách… Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2, 42. 46).

1343 Kresťania sa schádzali „na lámanie chleba“ (Sk 20, 7) najmä „v prvý deň týždňa“, čiže v nedeľu, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa až po naše dni pokračuje v slávení Eucharistie, takže dnes ho nachádzame v Cirkvi všade s tou istou základnou štruktúrou. Zostáva stredobodom života Cirkvi.

1344 Tak putujúci Boží ľud od jedného slávenia po druhé ohlasuje Ježišovo veľkonočné tajomstvo, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26), a kráča po „úzkej ceste kríža“ k nebeskej hostine, na ktorej všetci vyvolení zasadnú k stolu kráľovstva.

1362 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka.

1363 Pamiatka podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život.

1364 V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej ‚bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus‘ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“

1365 Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22, 19-20). V Eucharistii dáva Kristus to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28).

1366 Eucharistia je teda obeta, lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie:

Kristus, „náš Boh a Pán… raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Keďže však po smrti jeho kňazstvo nemalo zaniknúť (Hebr 7, 24.27), pri Poslednej večeri, ‚v tú noc, keď bol zradený‘ (1 Kor 11, 23),… [zanechal] Cirkvi, svojej milovanej neveste, viditeľnú (ako si vyžaduje ľudská prirodzenosť) obetu, aby sa ňou sprítomňovala krvavá [obeta], ktorá sa mala raz navždy uskutočniť na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame“.